Kto dáva ľuďom právo zabíjať? Dáva im toto právo vojna?

Autor: Simona Sopiaková | 30.6.2019 o 20:22 | Karma článku: 1,61 | Prečítané:  489x

Gruzínsky autor Zaza Urušadze vo svojom filme Mandarinky (2013) kladie množstvo otázok na zamyslenie, ktoré sú svojou témou aktuálne, bohužiaľ, aj v súčasnosti.

Máte radi mandarínky? Ja si pri ich konzumácii odteraz už asi vždy spomeniem na tento rovnomenný film. Dostala som sa k nemu až dnes, aj keď je už pár rokov starý. To však nemení nič na tom, že svojim obsahom je naďalej stále aktuálny. Mandarínky sú takým tým malým veľkým filmom, ktorý sa odohráva v komornej atmosfére, no ohromí svojou veľkou múdrosťou.

Rok 1992, v Abcházsku zúri vojna s Gruzínskom. Z malej osady, v ktorej sa dej odohráva, zutekal už každý, okrem dvoch pestovateľov mandarínok - Iva a Margusa. Prichádzajúcej vojne nevenujú príliš svojich myšlienok, ich vek a životné skúsenosti im to nedovoľujú. Snažia sa iba naďalej viesť svoj obyčajný život a zachrániť úrodu. Nie kvôli peniazom, ale skôr kvôli prírode, aby plody, ktoré im dožičila, nevyšli navnivoč.

V blízkosti ich domov však náhle príde k prestrelke, pri ktorej prežijú iba dvaja vojaci. Život dvoch starcov skrížia títo dvaja ranení nepriatelia, o ktorých sa bez váhania rozhodnú postarať. Jeden je Gruzínec (do vojny vstúpil z presvedčenia) a ten druhý Čečenec (žoldnier). Akonáhle sa začnú zotavovať, majú chuť sa navzájom povraždiť.

Čečenec Ahmed však sľúbi starcovi Ivovi, z úcty, že ho u seba doma prichýlil a postaral sa o neho, že svojho nepriateľa nezabije pod jeho strechou. Nezabudne ale zdôrazniť, že tak urobí mimo jeho domu, hneď ako sa naskytne prvá možná príležitosť.

Spočiatku Ivo Gruzínca v izbe zamyká, vojakom pre istotu schová aj ich zbrane. Ako sa však postupne zotavujú, z nutnosti prichádza k spoločne tráveným chvíľam ako sú napríklad raňajky za jedným stolom. Počas nich sa vedú búrlivé diskusie o tom, komu patrí územie, na ktorom sa nachádzajú, ktorý štát má lepšie vzdelanie a kto komu čo kradne. Divák väčšinu scén cíti napätie a nikdy netuší, či je stôl, ktorý ich počas týchto diskusií oddeľuje, dostatočnou zábranou na to, aby nedošlo k vzájomnému fyzickému napadnutiu.

Vyhrotené emócie však deň po dni slabnú a z rozhovorov plných napätia sa stávajú pokojnejšie. Muži rozprávajú o svojich stratách vo vojne, priestor dostávajú ich slabé miesta. Puto, ktoré sa medzi nimi postupne rozvíja, odsúva nenávisť do úzadia a do popredia pretláča ľudskosť. A tá dokáže meniť prvotné úmysly...

Najzásadnejšou postavou v celom deji ale naďalej zostáva Ivo, ktorý vznik vojny vníma ako rozmar ľudí prameniaci so zdvihnutia si vlastného ega. Z konfliktov je unavený, nič pozitívne mu v živote nepriniesli. Nevidí rozdiel medzi Gruzíncom a Čečencom. Oboch prosto vníma ako ľudí. Rešpektuje život a nedovolí si robiť do neho veľké zásahy.

Film poukazuje na nezmyselný, automatický zrod nenávisti vyvierajúcej z rôznych pôvodov zemí, z potreby za každú cenu vyhrať, aj na úkor obrovských strát...

Režisér nás núti zamyslieť sa nad tým, kto dáva ľuďom právo zabíjať a či to právo dáva vojna. Pretože v nej je pravdepodobne oveľa jednoduchšie bezhlavo zabiť cudziu tvár, ktorej nebola udelená možnosť tomu druhému niečo odovzdať a ktorej životný príbeh je neznámy. Zabiť niekoho, pretože má nálepku "nepriateľa", to ako dôvod stačí. Stačí?

Samozrejme, film je film a realita je mnohokrát omnoho zložitejšia. Mojim cieľom tohto článku nie je riešiť politiku, či rozvíjať diskusie o vojne. Prioritne som chcela odovzdať čitateľom tip na kvalitný film, ktorý má väčšiu hodnotu ako väčšina titulov aktuálne bežiacich v kinách. 

Scenár k Mandarinkam bol napísaný za dva týždne. Jednotlivé dialógy vždy dokonale vystihujú podstatu. Sú jednoduché, no práve v tej obyčajnej jednoduchosti tkvie ich sila. Ďalšou zaujímavosťou je aj to, že herec, ktorý hral postavu Čečenca Ahmeda - Giorgi Nakashidze je v skutočnosti Gruzínec.

Film sa stal prvým celovečerným estónskym filmom, ktorý bol nominovaný na Oscara a na Tallinn Black Nights FF získal titul Najlepší estónsky film.

Na záver sa hodí spomenúť citát Mahátma Gándhího, v ktorom duchu sa nesie aj celý tento film: "Som proti násiliu, pretože dobro, ktoré ním možno dosiahnuť je iba zdanlivé a dočasné. Avšak zlo, ktoré zapríčiní, je trvalé."
                  Ak ma chcete podporiť, zdieľajte moje články alebo sledujte moju tvorbu tu:                                                     Facebook           CSFD          Instagram  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?