13. ročník MFF Cinematik alebo prečo je dôležité chodiť na filmové festivaly

Autor: Simona Sopiaková | 1.10.2018 o 19:29 | (upravené 3.10.2018 o 20:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  667x

Na tohtoročnom Cinematiku som sa zúčastnila od 14.- 16.9.2018. Dohromady som videla 11 filmov. Tento blog bude nie len o nich, ale aj o celkovej atmosfére a výhodách nášho piešťanského filmového festivalu.

Z roka na rok pozorujem stúpajúcu tendenciu návštevnosti na slovenských filmových festivaloch a rôznych prehliadkach. Pre mňa ako osobu, ktorá sa snaží šíriť film všade, kde sa objaví, je to veľmi potešujúce. Na druhej strane sa tomuto trendu musia prispôsobiť adekvátne aj organizátori takýchto podujatí a pri tvorbe programu myslieť tak, aby bol vyhovujúci pre väčšinu. To v reále znamená, že sa do programu zadelia popri náročných artových snímkach aj tie ľahšie stráviteľné pre široké publikum. Znamená to aj to, že v sále odrazu natrafíte aj na diváka, na ktorého ste doteraz boli zvyknutí možno len z nejakého multiplexu. Ja však verím, že práve toto je cesta, ktorá navedie aj "bežného" diváka na kvalitu vo filme. Pretože čím viac toho vidíte, tým viac viete analyzovať, porovnávať a tým viac toho časom budete vyžadovať. 

Našťastie, rok ubehol ako voda a opäť tu bol ďalší ročník IFF Cinematik. Do Piešťan sme dorazili až v piatok ráno, pretože povinnosti nepustili, ale aspoň nás hneď privítalo krásne slniečko. Pred Domom umenia bol tradične stánok s dobrou kávou, v iných ste zas našli burgre a kebaby. Na svoje si prišli aj milovníci sladkého, pretože sa podávali skvelé wafle s ovocím, či so zmrzlinou.

PIATOK

Náš prvý film na MFF Cinematik sme o 11.00h odštartovali americkou drámou Čajka, ktorá sa odohráva na ruskom vidieku. Celý dej sa točí okolo témy lásky, respektíve sa to tak aspoň na prvý pohľad môže zdať. V skutočnosti ide skôr len o jej falošnú predstavu, než ako o jej nezištnú podobu. Možno ste to už niekedy zažili aj sami. Zamilovali ste sa, no dotyčný miloval niekoho iného a ten bol zas zahľadený do celkom inej osoby. Lebo láska vie byť komplikovaná a ani v tejto dráme tomu nebolo inak.

Čoraz populárnejšia Saorse Ronan tu stvárňuje dievča, ktoré túži po nekonečnej sláve a obdive a je ochotná ju vymeniť za čokoľvek na svete. Práve preto sa rýchlo zamiluje do slávneho spisovateľa, s ktorým sa na vidieku zoznámi. Milenku spisovateľa výborné hrá Anette Bening, ktorá sa ako žena v pokročilom veku cíti príliš mlado a je pohltená vlastnou krásou a sebaobdivom. Jej syn sa snaží preraziť v umení a hľadá nové alternatívne formy divadla. Zostáva však nikým nepochopený. Tešiť sa môžete aj na Elisabeth Moss, ktorá je do spomínaného začínajúceho mladého umelca nešťastne zamilovaná a svoj smútok zapíja vodkou a striktným nosením čierneho oblečenia.

Všetky postavy v tomto príbehu sú nešťastné, sebaľutujúce a životom nepochopené. Čajka je o pokrivených hodnotách, o falošnom obraze o láske a o vyvrátení názoru, že sláva, peniaze a obdiv so sebou automaticky prinášajú životné šťastie.

Za plusy tejto drámy považujem kvalitné obsadenie a aj jej netradičné poňatie. Ide skôr o akési divadelné predstavenie na plátne a nie o klasickú formu celovečeráku. Je to však len taká príjemná jednohubka. Nič viac, nič menej.

Po prvom filme sme sa šli ubytovať. V Piešťanoch máte kopu hotelov, penziónov a iných možností na ubytovanie, no počas festivalu je fajn myslieť na rezerváciu včas, Minulý rok sme to mali do mesta trošku ďalej, čo nebolo príliš komfortné. Tentokrát sme mali skvelý apartmán, odkiaľ sme mali všade blízko, čo sme ocenili aj nad ránom, kedy sme to mali z posledného filmu blízko do postele  

Na ďalší film v našom programe som sa veľmi tešila, odkedy som prvýkrát videla trailler. No ten môže byť zradný, preto som sa obávala, že zostanem sklamaná. Ale viete čo? Nestalo sa tak. Film Domestik bol uvedený na tohtoročnom 53. MMF Karlovy Vary. Vtedy som ešte netušila, že ho čoskoro uvidím na Cinematiku. A že to bude presne moja šálka kávy.

Štýlovo je prirovnávaný k dielam Aronofskeho, Polanskeho, či Windinga Refna. Názory naň sú zatiaľ dosť protichodné, čo je rovnako typické aj u snímok spomínaných zahraničných režisérov. Môj názor je, že táto česko-slovenská psychologická dráma je na naše pomery VEĽMI slušne natočená. Ide o režisérsky debut Adama Sedláka, ktorý má len 29 rokov. Vzhľadom na to, že nepracoval s vysokým rozpočtom a že bol celý film natočený len za 24 dní sa nad výsledkom skláňam. Dušan Husák odviedol perfektnú prácu s kamerou, celý dej filmu potiahli prakticky dvaja herci, ktorý si vystačili s jedným interiérom – bytom, v ktorom sledujeme rozklad vzťahu dvoch mladých ľudí a fatálne prekročenie psychických, aj fyzických hraníc.
Znepokojivé, desivé, klaustrofobické.

Keďže nás ďalší film čakal o ôsmej, mali sme hodinku na to, aby sme si v Cinematik bare pri Dome umenia dali dobré pivko (víno, vodku, každý na čo má chuť) a posedeli si pri dobrej hudbe.

Taliansko-francúzska dráma Dogman bola našim filmom číslo tri. Ide o mrazivý príbeh odohrávajúci sa na chudobnom predmestí, ktorému vládne bývalý boxerista Simoncino. Terorizuje okolitých ľudí, no nikto sa mu neodváži vzoprieť. Jeden z jeho zdrojov drog je Marcello (hrá ho Marcello Fonte), ktorý vlastní súkromný salón pre psy a vo voľnom čase sa starostlivo venuje svojej malej dcérke. Veľmi zaujímavo sú nám podávané kontrasty v jeho osobnosti – na jednej strane je dealerom drog a kamarátom surového násilníka, na strane druhej sledujeme jeho dojemný vzťah k zvieratám a obrovskú lásku k dcére. Keď Simoncino pod vplyvom svojich absťákov začne hrotiť situáciu a rozhodne sa prepadnúť zlatníctvo Marcellovho kamaráta za vidinou rýchleho zárobku, Marcello s ním odmieta naďalej spolupracovať. Z lúpeže je nakoniec podozrivý sám Marcello a za mrežami končí namiesto skutočného vinníka on. Pobyt vo väzení mu dá dostatok priestoru na to, aby si určité veci zhodnotil, zbavil sa masky dobráka a naplánoval surový plán pomsty...

 

Posledným piatkovým filmom bola Hranica. Táto snímka je fakt jeden veľký bizár, ale keďže ide o sever, niet sa čomu čudovať. Je to skutočne netradičný film hodný zamyslenia a určite stojí minimálne za jedno pozretie. 

Hlavnou postavou je colná úradníčka Tina, ktorá má znetvorenú tvár, no vo svojej profesii je výnimočná, pretože vďaka perfektným čuchovým schopnostiam dokáže rozpoznať akýkoľvek podvod. Jedného dňa pri kontrole okolo nej prejde podozrivý pasažier Vore. Jej čuch jej dáva zvláštne znamenie, ktoré akosi nevie rozlúštiť...

Dôležitosť tejto snímky vidím aj v tom, že v dnešnom svete médií a sociálnych sietí sme už tak zvyknutí na falošnú krásu, že odrazu väčšine ľudí robí problém pozerať sa na "nepekné" bytosti. Automaticky si vytvárame určité predsudky a k pekným ľuďom máme tendenciu priraďovať status dobrého človeka. No všetky bytosti (a nie len my ľudia) majú rovnaké práva na život, lásku a pochopenie.

SOBOTA

Viete ako je najlepšie začať ráno po filmovom maratóne? Jogou v prírode. Zaradiť ju do programu bolo od Cinematiku veľmi múdre, pretože počas festivalu trávite 90% dňa v sále v obmedzených polohách a vaše telo dostáva zabrať. Ten budík po pár hodinách spánku nebol veľmi príjemný, ale krásne prostredie plné stromov, zelene a čerstvého vzduchu v parku a ma rýchlo refreshlo. A najmä som bola pripravená na ďalší deň plný filmov.

O drogovo závislých ľuďoch som videla už nespočetne veľa filmov, keďže ma táto téma vždy fascinovala. Možno aj z toho dôvodu mi Oslo, 31. augusta nič radikálne nového neponúklo. Napriek tomu mi tento film vôbec neprekážal.

Anders končí svoju protidrogovú liečbu. V jedno ráno opustí liečebňu, keďže ho v meste čaká pracovný pohovor. Na personalistu urobí dojem, no z pohovoru odchádza, pretože neverí, že by niekto vložil nádej a energiu do bývalého narkomana. Stretáva sa s rodinou a so známymi, v mysli stále blúdi v minulosti a vyčíta si, ako premárnil celú svoju mladosť a koľko bolesti svojimi činmi spôsobil svojim najbližším. Nevidí ani najmenšiu šancu na možnosť resetu, neverí v sám seba a na lepšie zajtrajšky. Nekonečný smútok, ktorý vyvieral z každého jeho pohľadu bol tak citeľný a depresívny, až z toho mrazilo.

Málokedy pociťuje divák k postave narkomana sympatie a ľútosť. V tomto prípade to tak bolo. Nórsky herec Anders Danielsen Lie podáva absolútne uveriteľný, skvelý dramatický výkon.

Program bol vždy rozvrhnutý tak, aby ste medzi 13-14.00h mali čas na obed a nejaké to ponaťahovanie sa. V čase MFF Cinematik sa v Piešťanoch súbežne koná aj September fest (10.-16-09.), čiže pivný festival, ktorý tiež odporúčam navštíviť. V ponuke je viac ako 40 druhov piva, takže si vyberie určite každý.

Sobota bola celkovo trošku psychicky náročnejšia, keďže nás čakali samé drámy. Večer to Paolo Sorrentino trošku odľahčil, no Noého Climax za ním ma naopak úplne odrovnal. Jednou zo sobotňajších drám bola aj Striedavá starostlivosť.

Každý film pôsobí na človeka osobito a individuálne. To, ako ho vníma, závisí aj od jeho aktuálnej nálady a rozpoloženia, od množstva a kvality doposiaľ videných filmov, od životných skúseností a od ďalších xy iných faktorov. Keďže som kedysi bola dieťaťom, ktoré sa stalo súčasťou rozvodu vlastných rodičov, Striedavú starostlivosť som prežívala dosť intenzívne. Našťastie to v našej rodine ani zďaleka nebolo vyhrotené až tak, ako v tomto prípade, no mala som k tejto téme asi predsa o niečo bližšie ako tí, ktorí ostré hádky rodičov nikdy nezažili.

Na začiatku príbehu si nie ste istí, na ktorú stranu sa prikloniť, kto v tomto prípade zohráva rolu dobrého rodiča. A to ma práveže veľmi bavilo. Páčilo sa mi, že sa film začína obdobím, v ktorom sú manželia už po rozvode. Dieťa je zverené do starostlivosti matky, no otec bojuje o striedavú starostlivosť. Neviete, čo sa stalo predtým, čo všetko bolo príčinou rozvodu, úsudok si tvoríte postupne a chvíľami pochybujete, či je správny. Hercom nie je čo vytknúť, obzvlášť perfektný výkon podáva otec, ktorého stvárňuje Denis Ménochet. Úprimne som nečakala, že sa celý konflikt k záveru vyhrotí až do takých extrémov. Každopádne je táto snímka varovným signálom pre každého rodiča. Nech sa deje čokoľvek, nikdy nemôžete dopustiť, aby sa dieťa stalo nástrojom, cez ktorý budete riešiť svoje vlastné konflikty. Môže to mať na neho obrovský dopad nie len v jeho detstve, ale v celom živote vôbec.

Ďalší film s názvom Prevýchova Cameron Postovej vyhral na FF Sundance Veľkú cenu poroty za najlepší hraný film. Za mňa to bol síce príjemný zážitok, ale opäť skôr taká jednohubka. Možno aj práve pozitívne ohlasy z festivalu prilákali kopu divákov a tak bola najväčšia sála na Slovensku opäť úplne plná. Ja som sa dokonca tešila, že sa nám ušlo už len miesto na schodoch, lebo to bola príjemná zmena sediacej polohy.

Keď je Cameron pristihnutá počas intímnej chvíle so svojou spolužiačkou, okamžite ju jej náhradní rodičia posielajú do špeciálnej „školy“ , v ktorej mladých ľudí liečia z homosexuality. Veľkú úlohu pri liečbe zohráva kresťanstvo. Áno, už teraz je to celé zle. Na hlavnú hrdinku Chloë Grace Moretz sa veľmi dobre pozerá, no ešte viac ma potešila prítomnosť Sashy Lane (American Honey). Táto, pomerne nová, iba 23.ročná hviezdička, má v sebe niečo neopísateľné, živelné, svojské...vyberá si presne tie role, ktoré jej maximálne sedia a myslím, že o nej budeme ešte veľa počuť.

Každopádne, ako už samotný názov napovedá, film je o prevýchove hlavnej hrdinky, pričom sledujeme prevýchovu aj ďalších iných detí v tomto zaujímavom inštitúte. Niektorí už chvíľami veria, že sa začínajú uzdravovať, iní zas tŕpnu, či ich za tento hriech Boh príliš potrestá. A niekto v tom má jednoducho od začiatku jasno a uvedomuje si, že sa mu páči rovnaké pohlavie a inak to už ani nebude.

Pretože homosexualita nie je vec vkusu, nálady, či náboženstva. A už vôbec to nie je choroba, na ktorú fungujú antibiotiká, či otčenáš.

Je osem hodín večer, sála v Dome umenia opäť maximálne zaplnená. Čaká nás nový film Paula Sorrentina, medzi filmovými fanúšikmi veľmi obľúbeného talianskeho režiséra.

Kto jeho filmy pozná, identifikuje ich aj bez toho, aby si v titulkoch musel prečítať jeho meno. Loro je iba ďalšou snímkou, z ktorej jasne cítiť jeho rukopis. Tentokrát sa nechal inšpirovať niekdajším predsedom talianskej vlády, miliardárom a škandalistom, ktorý bol známy svojským životom a organizovaním zhýralých večierkov. Silvia Berlusconiho stvárnil Paolov obľúbený a naozaj skvelý Toni Servillo (Prebytočný človek, Veľká nádhera, Následky lásky).

Vizuálna stránka ide opäť na maximum a ja musím priznať, že ma ten jeho veľkolepý a pompézny štýl stále baví. No ako celok to už bohužiaľ začína byt príliš málo na celosvetovo uznávaného talianskeho režiséra. Pretože od takých očakávam, že ich filmy nebudem vedieť vypratať z hlavy minimálne niekoľko dni. A Lora tam už nemám. Ak je dezert iba priemerný, nezachráni ho ani chutná čerešnička navrchu.

No a poďme k filmu, ktorý mi v mysli dodnes rezonuje asi najviac zo všetkých.

Climax bol v sobotu mojim piatym filmom v poradí. Po Sorrentinovom, vyše dvojhodinovom Lore, som mala pocit, že moje telo potrebuje rehabilitáciu, oči vyzerali ako po kvalitnom žúre a keďže bolo 22.30h, vážne som rozmýšľala, či ma viac neláka vidina mäkkej postele ako ďalší film. Ale Climax bol práve jeden z tých filmov, na ktoré som sa tešila najviac. Tvorba Gaspara Noého je presne tá kontroverzná a šialená, ktorú mám rada. Takže čo si myslíte, vyhral spánok, či film?

Tento drogový muzikál získal na MFF Cannes veľký obdiv a mne už pri takmer úvodnej „dance scene“ bolo jasné prečo. Je natočená absolútne famózne a hneď ako bude zavesená na youtube si ju prehrám minimálne desať krát za sebou. Zhruba 20 tanečníkov predvádza na parkete tanečnú dokonalosť, pričom každý jeden z nich je osobitý nie len svojou povahou, ale aj svojim tanečným štýlom. Napriek tomu jeden do druhého k sebe zapadajú ako skladačka.

Ale poďme k pointe. Climax nemá žiadnu dejovú líniu, zachytáva poslednú žúrku tanečníkov v chate uprostred ničoho pred ich celosvetovým turné. Party sa začína nevinne, iba kvalitným tancom, techno hudbou a pár misami sangrie. Po nejakom čase však tanečníci zistia, že ich nápoj niekto obohatil kvalitnou dávkou LSD. Postupne začínate sledovať ich zmeny nálad, či už pôjde o sexuálne orgie, záchvaty paniky, násilnosť alebo iba nekonečný únik do tanečného sveta. A to všetko podčiarknuté techno hudbou a hypnotickými svetlami, s ktorými Gaspar Noé, ako vieme, pracuje veľmi rád. Každá z postáv prežíva svoje pocity úplne inak, no väčšina z nich uviazne na veľmi veľmi zlom tripe. A vy si to poctivo odtrpíte s nimi.

Počas celého filmu ľudia odchádzali zo sály, pretože to psychicky nezvládali. Ku koncu som už mala problém aj ja a jedno je isté – sangrii sa istý čas asi budem vyhýbať...

Každopádne, po filmovej stránke je Climax natočený výborne, neprekáža mi absencia deja, pretože práca s emóciami ju nahrádza a vykompenzuje. Téma drog a sexu môže pripadať mnohým lákavo a preto je dosť možné, že do kín priláka aj popcornových divákov. Treba však myslieť na to, že Climax je artová a psychicky náročná záležitosť. A verte mi, že nepôjde o párty, ktorej by ste sa chceli zúčastniť.

“Život je kolektívna nemožnosť. Smrť je výnimočný zážitok.”

No a po takomto zážitku si choďte pokojne ľahnúť...

NEDEĽA

Budík bol opäť krutý, no po odubytovaní sa sme sa prešli po meste, kde vládne vždy príjemná atmosféra. Niekedy ani neviete vysvetliť, čím presne to je, ale v každom meste zažívate určitý feeling. Ten „piešťanský“ mám veľmi rada a veľmi rýchlo som si naň zvykla.

Deň tretí bol zároveň aj dňom nášho odchodu a preto sme stíhali už iba dva filmy.

Hlasnejší ako bomby pre nás nebolo úplne to pravé orechové. Ja a Isabelle Huppert sme si k sebe dodnes nenašli cestu, proste mi príliš nesedí. Ale keďže bol tento ročník zameraný na tvorbu Joachima Triera, dala som tomuto filmu šancu. Bohužiaľ, táto snímka bola naozaj jedna z tých najslabších. Mala určité silné momenty, ale osobne mám vždy problém s tým, ak sa dej zameriava na viac postáv súčasne a rozpitváva sa niekoľko rôznych tém. V konečnom dôsledku je z toho potom len jeden veľký zmätok a nevzíde z toho žiadne konkrétne posolstvo To iba umožňuje divákovi vnuknúť mu pocit, že sám režisér nemal jasno v tom, o čom ten film vlastne mal byť.

Nevadí, film číslo dva opäť posunul skóre smerom hore. Aj keď... kiež by takéto filmy nikdy nevznikli a kiež by sa takéto udalosti nikdy neudiali.

Našim posledným filmom bola Utøya 22. júla. Predtým ako si tento film pozriete, je možno dobré vedieť, že nie je o Brejvikovi. Jeho postava sa za celý film v zábere mihne iba raz, aj to z diaľky. Príbeh je podaný z pohľadu detí, ktoré nórske peklo, ktoré sa odohralo 22. júla 2011 na ostrove Utoya, buď vôbec neprežili alebo utrpeli minimálne fatálne psychické následky. V tento deň Anders Brejvik zabil 69 detí zo Zväzu robotníckej mládeže za krátkych 72 minút.

Film je natočený na jeden jediný záber, čo je v kinematografii aj v súčasnosti obrovská unikátnosť. Točil sa od pondelka do piatka, s tým, že sa každý deň natočila jedna verzia. Tú, ktorú uvidíte na plátne vznikla vo štvrtok. Po skončení natáčania predstaviteľka hlavnej hrdinky Andrea Berntzen strávila dva týždne na psychiatrii. A práve aj toto sú tie pridané hodnoty, ktoré na filmovom festivale dostanete. Konkrétne tento film prišiel uviesť Peťo Konečný, pričom nám prezradil aj tieto zaujímavosti.

Naozaj silný príbeh, ktorý s vami otrasie.

Vždy na mňa po ceste domov z festivalu prichádza akýsi smútok, pretože kdekoľvek je film, tam som aktuálne doma a naspäť do reality sa mi akosi nechce. V aute nám hrajú fillmové soundtracky a v hlave si premietam čerstvo videné tituly.

Viete prečo je dôležitý filmový festival? Keď idete do kina, pri záverečných titulkoch sa už každý rozutekáva a celý zážitok z filmu pomaly zhasína. Na festivale sa o filmoch diskutuje, čo prináša nové myšlienky, pohľady na danú tému a samozrejme to môže priniesť aj nové kamarátstva, s ktorými si do budúcna môžete už kedykoľvek, hoci aj na diaľku, vymieňať tipy na dobré filmy.

Iba na festivale máte prístup k exkluzívnym slovenským premiérám, k špeciálnym režisérskym zostrihom, ste medzi prvými, kto píše na ČSFD komentár k danému filmu. Nehovoriac o sprievodných podujatiach, ktoré sú síce len vedľajším pridaným produktom, ale panuje na nich taká tá príjemná festivalová atmosféra. Pretože na festivale je každý v pohode.

Ak ste sa dočítali až sem, tak vám za váš čas ďakujem. Ak som vás presvedčila navštíviť tento festival na budúci rok, o to viac sa teším. A ak sa vám môj článok páčil, budem len rada za zdieľanie, prípadne like na moju facebookovskú stránku Simona v krajine filmov, na ktorej nájdete ďalšie zaujímavosti zo sveta kvalitného filmu. Pretože o tom to je. Čím viac bude kvalita žiadaná, tým viac bude produkovaná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?